O PARFUMOCH

                Parfum nie je len kokteilom rôznych vôní, ako by sa mnohí mohli nazdávať. Výsledný produkt tvorcu parfumov je viac umelecké dielo, ako len obyčajný chemický mix. Tvorca musí disponovať predovšetkým výnimočnými čuchovými schopnosťami a poznať dobre jednotlivé vône, ale ani to ešte nezaručuje úspech. Idea parfumu musí vychádzať prvotne z jeho predstavy o tom, čo chce vytvoriť a hlavne aký životný štýl a osobnosť budúceho spotrebiteľa bude reflektovať. Celá práca tvorcov parfémov, inak sa v profesijných kruhoch nazývajú títo ľudia aj „nosy“, pozostáva z niekoľkých rokov pokusov, kreatívnej práce a poriadnej dávky fantázie.

                Vôňa každého parfumu nie je nemenná a pozostáva dokonca z viacerých rôznych vôní, ktoré sa menia po jeho aplikácii. Rozvíjanie vône parfumu sa opisuje aj hudobnou metaforou. Vôňa je rozdelená do troch základných súborov tónov.

·         Vrchné tóny – objavujú sa hneď po aplikácii parfumu. Sú vyvolané malými, ľahkými molekulami, uvoľňujúcimi sa veľmi rýchle. Tie formujú prvý dojem z parfumu a zohrávajú kľúčovú úlohu pri spotrebiteľskej voľbe pri predaji. Vrchné tóny sú označované aj ako „hlava“.

·         Stredné tóny – nazývajú sa aj „srdce“ parfumu a na rad prichádzajú potom, čo sa vytratia prvé vrchné tóny. Ich hlavnou úlohou je zamaskovať počiatočné, často nie až tak príjemné vône základných tónov parfumu, ktoré sa však časom zmenia a ostanú omnoho príjemnejšie vône.

·         Základné tóny – vynárajú sa tesne pred vytratením stredných tónov a až tieto predstavujú hlavnú myšlienku voňavky. Zložky tejto časti parfumu sú zvyčajne výrazné a neobjavujú sa skôr ako pol hodinu po aplikácii na kožu.

                Parfémy síce vytvárajú jeden jednoliaty celok vône, no skladajú sa z veľkého množstva ingrediencií. Existuje obrovská škála vonných zložiek, používajúcich sa v parfumérskom priemysle. Mnohé z nich sú drahé, vzácne alebo je nákladný ich zber a spracovanie. To sa odzrkadľuje aj vo výsledných vysokých cenách viacerých kvalitných parfumov. Niektoré vzácne zložky sa už podarilo synteticky nahradiť, niektoré ostávajú aj naďalej v tvorivej moci prírody. Aromatické zložky sa štandardne delia do niekoľkých kategórií, podľa ich pôvodu:

·         rastlinné zložky

·         živočíšne zložky

·         iné prírodné zložky

·         syntetické zložky  

                Rastlinné zložky predstavujú najpočetnejšiu skupinu látok používaných pri miešaní voňaviek a ľudia ich používajú ako zdroj na výrobu vonných olejov už od staroveku. Aromatické látky rastlinného pôvodu sú zvyčajne sekundárnym produktom látkovej výmeny u rastlín, ktorý slúži rastline buď ako obrana voči bylinožravcom alebo ako lákadlo pre opeľujúci hmyz a rôznym iným dôvodom. Vyskytujú sa prakticky v každej časti rastliny, od koreňov až k plodom. Z kvetov sa používajú napríklad kvety ruže alebo jazmínu, ovocie (jablká, pomaranče, jahody), listy (rozmarín, levanduľa),  korene (zázvor), semienka (kakao, kardamón, aníz) a napokon aj drevo (borovica, céder, santalové drevo).

                Živočíšnych zdrojov nie je azda toľko, ako tých rastlinných, no i tak tvoria dôležitú časť vo voňavkách. Ich používanie naproti tým rastlinným vyvoláva často rozporuplný názor v spoločnosti a to najmä v poslednom období. Zber mnohých živočíšnych surovín totiž nie je vždy šetrný k ich pôvodným majiteľom. Hojne využívaná ambra, ktorá je tukovým sekrétom vorvaňov, nevyžaduje usmrtenie zvieraťa, preto ako pri jednom z mála, nevyvoláva taký ohlas. Okrem ambry sa využíva aj pižmo zo severoamerického bobra, cibetky a ázijského jeleňa. Hojne sa používajú aj včelí med a včelí vosk. Možno to prekvapí ale jedna z najznámejších živočíšnych zložiek parfémov – hyraceum pochádza zo skamenených exkrementov afrického cicavca. Rozvojom chemického priemyslu sa podarilo nájsť syntetické náhrady viacerých prírodných zložiek, napríklad syntetické pižmo. Využitie v parfumérskom priemysle našli dokonca aj lišajníky a morské riasy.